Piate prikázanie

Nebudeš zabíjať!

Bi sa len do pŕs, ó, človeče, a hlasno sa chváľ, že nie si vrah! Lebo zabíjať znamená predsa vraždiť, a podľa svojho presvedčenia si prikázanie Pána nikdy neporušil. Hrdo môžeš pred neho predstúpiť a bez strachu a obáv mnohosľubne očakávať otvorenie práve tejto strany svojej knihy života.

Uvážil si však pritom niekedy, že pre teba jestvuje aj ubitie a že ubiť je to isté, čo zabiť?

Nie je v tom nijaký rozdiel. Robíš ho iba ty sám svojím spôsobom vyjadrovania, svojou rečou; lebo prikázanie nehovorí jednostranne: Nebudeš zabíjať hrubohmotný život! Ale vážne, obsiahlo, krátko: Nebudeš zabíjať!

Istý otec mal napríklad syna. Otca poháňala malicherná pozemská ctižiadosť, že syn musí ísť študovať, za každú cenu. V tomto synovi však spočívali vlohy, ktoré ho pobádali robiť niečo iné, pričom štúdium pre neho nemohlo byť vôbec prospešné. Preto bolo celkom prirodzené, že syn na toto nanútené štúdium nemal v sebe chuť, ani nebol schopný radostne mu venovať silu. Otec však vyžadoval poslušnosť. Syn poslúchol. Na úkor zdravia sa usiloval splniť vôľu svojho otca. Keďže to však bolo proti synovej prirodzenosti, proti vlohám, ktoré mal v sebe, bolo celkom samozrejmé, že tým trpelo aj telo. Nechcem tu ďalej sledovať tento prípad, ktorý sa v pozemskom bytí opakuje tak často, že by to zašlo až do státisícov a ešte viac. Je však nepopierateľné, že otec sa tu v tomto synovi snažil svojou ctižiadosťou alebo neústupnosťou ubiť niečo, čo syn dostal na zem na vývoj! V mnohých prípadoch sa to skutočne aj podarí ubiť, keďže vývoj v neskoršom čase je potom sotva ešte možný, pretože zdravá hlavná sila naň sa zlomila v tom najlepšom čase, ľahkovážne sa vyplytvala na veci, ktoré boli chlapcovej prirodzenosti cudzie.

Otec sa tým ťažko prehrešil proti prikázaniu: Nebudeš zabíjať! Celkom odhliadnuc od toho, že svojím počínaním pripravil ľudí o niečo, čo im azda mohlo byť prostredníctvom chlapca veľmi užitočné! Otec však musí uvážiť, že chlapec síce je alebo môže byť duchovne spriaznený s ním alebo s matkou, napriek tomu však zostáva pred Stvoriteľom samostatnou osobnosťou, ktorá je povinná rozvíjať vlohy, ktoré dostala so sebou na zem pre svoje vlastné blaho. Možno tým Božia milosť chlapcovi dokonca tiež povolila splatiť ťažkú karmu tým, že mal vynájsť niečo, čo by ľudstvu v určitom zmysle prinieslo veľký úžitok! Ťažko doľahne táto vina zabránenia ešte celkom zvlášť na otca alebo na matku, ktorí svoje úzkoprsé pozemské názory postavili nad veľké vlákna osudu, a tým zneužili svoju rodičovskú moc.

Inak to nie je ani vtedy, keď sú rodičia pri manželstvách svojich detí schopní dať sa ovládnuť malichernou pozemskou vypočítavosťou svojho rozumu. Ako často sa pritom bezohľadne udusí najušľachtilejší cit ich dieťaťa, čím sa dieťaťu síce zabezpečí pozemská bezstarostnosť, ale zároveň aj duševné nešťastie, ktoré bude pre bytie dieťaťa ďalekosiahlejšie než všetky peniaze a pozemský majetok.

Prirodzene, nie každému snu alebo želaniu dieťaťa sa majú rodičia podvoliť. To by nebolo splnením ich rodičovskej povinnosti. Ale vyžaduje sa vážne skúmanie, ktoré nikdy nesmie byť pozemsky jednostranné! Práve toto skúmanie, lenže nesebeckým spôsobom, uplatňujú rodičia zriedkavo alebo vôbec nie. Tak jestvujú tisícoraké druhy takýchto prípadov. Nie je potrebné, aby som o tom hovoril viacej. Premýšľajte o tom sami, aby ste sa neprehrešili proti tomuto takému závažnému Božiemu Slovu v prikázaní! Budú sa vám pritom otvárať netušené cesty!

Lenže aj dieťa môže zmariť nádeje rodičov, ktoré sú oprávnené! Ak v sebe nerozvíja vlohy, ako je to potrebné, aby v tom dosiahlo niečo veľké, len čo rodičia, vychádzajúc mu v ústrety, umožnia dieťaťu zvoliť si cestu, ktorú si vyprosilo. Aj vtedy dochádza k umŕtveniu ušľachtilých citov u jeho rodičov a ono hrubým spôsobom porušilo prikázanie!

Aj keď človek nejako sklame pravé priateľstvo alebo dôveru, ktorú mu niekto venuje. Zabíja a zraňuje tým v druhom niečo, čo skutočne obsahuje život! Je to previnenie proti Božiemu Slovu: Nebudeš zabíjať! Prinesie mu zlý osud, ktorý musí rozuzliť.

Vidíte, že všetky prikázania sú pre ľudí len tými najlepšími priateľmi, aby ho verne chránili pred zlom a pred utrpením! Preto ich milujte a vážte si ich ako poklad, ktorého stráženie vám prinesie iba radosť! —