69. V ríši démonov a fantómov

K tomuto výkladu patrí vopred poznanie, že pozemský človek sa nenachádza v prastvorení, ale v neskoršom stvorení. Prastvorenie je jedine skutočne sama pre seba jestvujúca duchovná ríša, ľuďom známa ako raj, ktorej vrchol tvorí hrad Grálu s bránou k božskému, ktoré sa nachádza mimo stvorenia. Neskoršie stvorenie je naproti tomu takzvaný „svet“ so svojím večným kolobehom pod prastvorením, ktorého jednotlivé slnečné sústavy podliehajú vzniku a zániku, teda dozrievaniu, starnutiu a rozpadu, pretože neboli vytvorené bezprostredne z božského ako nepominuteľné prastvorenie, raj. Neskoršie stvorenie vzniklo vôľou prastvorených a podlieha vplyvu vyvíjajúcich sa ľudských duchov, ktorých cesta vývoja vedie týmto neskorším stvorením. Z tohto dôvodu je v ňom aj nedokonalosť, ktorú nenájdeme v prastvorení, ktoré je otvorené bezprostrednému vplyvu božského Ducha Svätého.

Na útechu prastvorených, už celkom zúfalých zo stále vzrastajúcej a stále citeľnejšie sa prejavujúcej nedokonalosti neskoršieho stvorenia, zaznel preto hlas z božského: „Očakávajte toho, koho som vyvolil... vám na pomoc!“ Ako je to dosť zreteľne podané v legende o Grále ako dedičstve z prastvorenia. —

Teraz k vlastnej téme: Každé pozemské konanie sa môže považovať iba za vonkajší prejav nejakého vnútorného deja. „Vnútorným dejom“ sa mieni duchovné citové chcenie. Každé citové chcenie je duchovný úkon, ktorý je pre bytie človeka rozhodujúci, keďže z neho vyplynie vzostup alebo zostup. V nijakom prípade sa nesmie stavať na úroveň myšlienkového chcenia. Citové chcenie sa týka jadra vlastného človeka, myšlienkové chcenie však iba slabšieho vonkajšieho okruhu. Oboje však nemusí byť, napriek svojmu bezpodmienečnému účinku, vždy aj pozemsky viditeľné. Pozemské, hrubohmotné konanie nie je potrebné na nadviazanie karmy. Naproti tomu však nejestvuje nijaká pozemsky-hrubohmotná činnosť, ktorej by nevyhnutne nepredchádzalo myšlienkové alebo citové chcenie. Pozemsky viditeľná činnosť je preto závislá buď od myšlienkového chcenia, alebo od citového chcenia, ale nikdy nie naopak.

To skutočne rozhodujúce pre bytie ľudského ducha, pre jeho vzostup alebo zostup je však najsilnejšie zakotvené v citovom chcení, na ktoré dbá človek najmenej, ale pred ktorého bezpodmienečným, nikdy nezlyhávajúcim účinkom niet úniku, ani nijakého skrášľovania či falšovania. V ňom jedinom spočíva skutočné „prežívanie“ ľudského ducha; lebo citové chcenie je jedinou pákou na uvedenie duchovných vĺn sily do činnosti, ktoré spočívajú v diele Stvoriteľa a čakajú len na podnet citového chcenia ľudských duchov, aby tento podnet potom mnohonásobne zosilnený ihneď priviedli k prejavu. Práve o tento taký dôležitý, ba najdôležitejší dej sa ľudstvo doteraz takmer nestaralo.

Z tohto dôvodu chcem znova a znova poukazovať na zdanlivo jednoduchý, ale všetko v sebe skrývajúci hlavný bod: Duchovná sila, prechádzajúca dielom stvorenia, môže nadviazať spojenie len s citovým chcením ľudských duchov, všetko ostatné je zo spojenia vylúčené!

Už ani myšlienkové chcenie nemôže dosiahnuť nijaké spojenie a o čo menej ešte nejaké výtvory myšlienkového chcenia. Táto skutočnosť vylučuje každú nádej na to, žeby vlastná hlavná sila vo stvorení mohla byť niekedy dávaná do súvislosti s nejakým „vynálezom“! Proti tomu je zasunutá neochvejná závora. Človek nepozná túto hlavnú silu, a práve tak ani jej účinky, aj keď v nej žije. Čo ten alebo onen mysliteľ a vynálezca pokladá za prasilu, to nie je prasila! Ide potom vždy len o oveľa podradnejšiu energiu, akých sa bude môcť objaviť ešte veľa s ohromujúcimi účinkami bez toho, že by sa tým mohlo čo i len o krok priblížiť k vlastnej sile, ktorú ľudský duch sám nevedomky denne používa. Žiaľ, ako bezstarostne, bez toho, že by pozoroval strašné následky tejto bezhraničnej ľahkomyseľnosti! Zodpovednosť za tieto následky sa snaží vo svojej absolútnej nevedomosti trestuhodne zviesť vždy na Boha, čo ho však neoslobodí od veľkej viny, ktorú svojou neochotou vedieť o tom... uvaľuje na seba.

Chcem sa pokúsiť dať vám teraz jasný obraz. Človek cíti napríklad závisť. Zvyčajne sa povie: „Zmocnila sa ho závisť!“ Spočiatku je to akési všeobecné cítenie, ktoré si ľudský duch často dokonca ani jasne neuvedomuje. Ale tento cit, ešte nezaodetý do určitých myšlienok, teda ktorý sa ešte „nezmocnil“ mozgu, je už to, čo v sebe prechováva kľúč, ktorý jediný má schopnosť nadviazať spojenie so „živou silou“ a vytvoriť k nej most. Do spomenutého citu potom ihneď pretečie toľko „živej sily“, spočívajúcej vo stvorení, aká je jeho schopnosť prijatia, ktorá je závislá od momentálnej intenzity citu. Až tým sa stáva ľudský, to znamená „preduchovnený“ cit sám v sebe živým a v jemnohmotnom svete sa mu dostáva mocnej plodivej schopnosti (nie tvorivej sily), ktorá robí z človeka pána nad všetkými tvormi, najvyššieho tvora vo stvorení. Týmto dejom však človek nadobúda obrovský vplyv aj na celé neskoršie stvorenie a to mu prináša... osobnú zodpovednosť, akú okrem neho nemôže mať v neskoršom stvorení nijaký tvor, keďže iba človek vlastní schopnosť, ktorá je v tomto ohľade rozhodujúca a ktorá väzí v podstate ducha.

A len on sám v celom neskoršom stvorení prechováva vo svojom najvnútornejšom jadre ducha a ako duch má preto jedine on spojenie s najvyššou živou silou, spočívajúcou v neskoršom stvorení. Prastvorení v raji sú zase iného ducha než pútnici svetmi, takzvaní pozemskí ľudia, a ich schopnosť spájania sa preto týka tiež inej, vyššej a ešte oveľa mohutnejšej vlny sily, ktorú používajú vedome, a tým, prirodzene, môžu vytvárať aj celkom iné veci než pútnici svetmi, ku ktorým patria pozemskí ľudia, ktorých najvyššia vlna sily je len odstupňovaním sily spočívajúcej v prastvorení, tak ako sú sami pozemskí ľudia len odstupňovaním prastvorených.

Čo poznaniu ľudí doteraz chýbalo najviac, je znalosť mnohých smerom nadol stále sa zoslabujúcich odstupňovaní všetkého toho, čo sa nachádza v prastvorení, a poznanie, že oni sami patria len k týmto odstupňovaniam. Ak toto porozumenie raz správne prenikne, potom odpadne doterajšia namyslenosť a cesta k vzostupu sa tým uvoľní.

Hlúpa domýšľavosť, že sú tým najvyšším, že v sebe majú dokonca božské, potom úboho padne, a napokon ostane len oslobodzujúce zahanbenie. Oveľa vyšší a cennejší prastvorení takouto domýšľavosťou netrpia. Len sa zhovievavo usmievajú nad týmito poblúdenými pozemskými červíkmi, podobne ako sa mnohí rodičia usmievajú pri fantastickom džavotaní svojich detí.

Ale vráťme sa k citu. Takto posilnený cit človeka vytvára teraz na ďalšom stupni bezprostredne samočinne útvar, ktorý celkom presne stelesňuje druh citu! V tomto prípade teda závisť. Útvar spočiatku zostáva vo svojom sploditeľovi, potom vedľa neho, a je s ním spojený vyživovacím povrazcom. Súčasne však pôsobením zákona príťažlivosti rovnorodého ihneď samočinne nadväzuje styk so zhromaždiskom rovnakých druhov útvarov a odtiaľ dostáva silný prílev, ktorý teraz s mladým útvarom tvorí jemnohmotné okolie príslušného človeka.

Medzitým cit stúpa vyššie až k mozgu a tam prebúdza rovnorodé myšlienky, ktoré sa presne zamerajú na cieľ. Tak sa myšlienky stávajú kanálmi alebo cestami, po ktorých sa útvary ženú k určitému cieľu, aby tam škodili, ak na to nájdu vhodnú pôdu. No ak človek, ktorý tým má byť zasiahnutý ako cieľ, má v sebe len čistú pôdu, teda čisté chcenie, tak týmto útvarom neposkytne nijaký priestor na útok, nijakú pôdu na zakotvenie. Lenže tým sa tieto útvary nestávajú azda opäť neškodnými, ale jednotlivo sa potulujú ďalej alebo sa spájajú s rovnorodým v jeho zhromaždiskách, ktoré sa môžu nazvať „úrovňami“, keďže sú podrobené zákonu svojej duchovnej tiaže, a preto musia vytvárať určité úrovne, ktoré môžu pripustiť a udržať vždy len rovnaké druhy. Tým však bezpodmienečne zostávajú nebezpečné pre všetkých ľudských duchov, ktorí v sebe neprechovávajú dostatočnú čistotu silného chcenia dobra, a nakoniec prinesú skazu aj svojim sploditeľom, keďže sú s nimi stále v spojení a cez vyživovací povrazec im spätným prúdením trvalo dodávajú nové energie závisti, ktoré tieto útvary samy dostávajú z centrály zhromaždísk. Preto pre takého sploditeľa nie je ľahké znova sa oddať čistejším citom, pretože mu v tom veľmi silno bráni spätné prúdenie energií závisti. Stále znova ho od toho odvádza. Bude nútený vynaložiť na vzostup oveľa viac úsilia ako ten ľudský duch, ktorý také prekážky nemá. A len trvalo čistým chcením chradne pozvoľna vyživovací povrazec zla, až nakoniec uschnutý bezmocne odpadne. To je oslobodenie sploditeľa takého zla za predpokladu, že jeho útvar zatiaľ... nespôsobil škodu; lebo potom ihneď vstupujú do platnosti nové putá, ktoré chcú byť tiež rozviazané.

Na rozviazanie takých vlákien je potom bezpodmienečne potrebné opätovné skríženie ciest na tomto alebo na onom svete s osobami poškodenými takýmto zlom, až pritom dôjde k poznaniu a prepáčeniu. Následok toho je taký, že vzostup pôvodcu takých útvarov sa nemôže uskutočniť pred vzostupom tých, ktorí sú nimi postihnutí. Spojovacie alebo osudové vlákna ho zdržiavajú tak dlho, kým nenastane rozviazanie nápravou a prepáčením.

To však ešte nie je všetko! Toto citové chcenie má v dôsledku posilnenia živou „silou“ ešte oveľa väčší účinok; lebo nielenže zaľudňuje jemnohmotný svet, ale riadi aj osudy celého neskoršieho stvorenia, ku ktorému patrí zem a všetky okolité súhvezdia! Zasahuje teda aj do hrubohmotnosti. Budujúc alebo ničiac! Človek by mal pritom konečne spoznať, koľko nezmyselností už narobil namiesto toho, aby na požehnanie tohto neskoršieho stvorenia a všetkých tvorov plnil svoje povinnosti, ktoré mu ukladajú schopnosti jeho ducha. Človek sa často pýta, prečo sa v prírode prejavuje boj, a predsa sa bytostné v neskoršom stvorení riadi... podľa správania ľudí! S výnimkou prastvorených-bytostných. — Poďme však ďalej:

Výplody citového chcenia ľudského ducha, teda spomínané útvary, však neprestávajú jestvovať ani po odlúčení od svojho sploditeľa, ale pretrvávajú samostatne ďalej, pokým dostávajú potravu od rovnako zmýšľajúcich ľudských duchov! Nemusí to byť sám ich sploditeľ. Hľadajú príležitosť, ako by sa zavesili na toho či onoho ochotného alebo čo i len v obrane slabého človeka. V zlom zmysle sú to démoni, vznikajúci zo závisti, nenávisti a všetkého podobného. V dobrom zmysle sú to však dobročinné bytosti, ktoré len s láskou sprostredkovávajú mier a podporujú vzostup.

Pri všetkých týchto dejoch nie je vôbec potrebné pozemsky viditeľné konanie ľudí, ono nadväzuje len ďalšie reťaze alebo vlákna, ktoré musia byť rozuzlené na hrubohmotnej úrovni a vyžadujú opätovnú inkarnáciu, ak rozuzlenie nemôže nastať v jednom pozemskom živote.

Tieto útvary ľudského citového chcenia majú silu v sebe, pretože vznikajú z duchovného chcenia v spojení s „neutrálnou hlavnou silou“ a, čo je najdôležitejšie, pretože tým pri svojom vzniku do seba prijímajú niečo z bytostného, teda z tej podstaty, z ktorej sa vyvíjajú gnómovia atď. Chcenie zvieraťa to dokázať nemôže, pretože duša zvieraťa nemá v sebe nič duchovné, ale iba bytostné. Je to teda dej, ktorý sa uskutočňuje len pri útvaroch ľudského citového chcenia a ktorý preto pri dobrom chcení musí priniesť veľké požehnanie, ale pri zlom chcení nepredstaviteľnú škodu, keďže bytostné jadro takých útvarov má v sebe vlastnú hnaciu silu, spojenú so schopnosťou pôsobenia na všetko hrubohmotné. A tým nesmierne vzrastá zodpovednosť ľudského ducha. Jeho citové chcenie vytvára podľa jeho správania dobroprajné bytosti, ako aj živých démonov.

Oboje sú iba produkty schopností ľudského ducha v neskoršom stvorení. Ich samočinne sa ženúce, a tým nevypočítateľne pôsobiace jadro však nepochádza z bytostného so schopnosťou vôle, odkiaľ prichádzajú zvieracie duše, ale z jeho nižšieho odstupňovania, ktoré nemá vlastnú schopnosť vôle. Tak v bytostnom, ako aj v oblasti duchovného, nachádzajúceho sa nad ním, jestvuje veľa odstupňovaní a zvláštnych druhov, o ktorých musím ešte zvlášť hovoriť.

Na ďalšie vysvetlenie nech ešte slúži, že bytostné tiež nachádza kontakt so živou, vo stvorení spočívajúcou silou, ale to nie je tá istá sila, s ktorou má spojenie chcenie ľudského ducha, ale je to iba jej odstupňovanie.

Práve tieto rozmanité možnosti spájania a nemožnosti spájania sú najprísnejšími strážcami poriadku v neskoršom stvorení a zaručujú pevné, neotrasiteľné rozčlenenie vo všetkom vznikaní a zanikaní.

Tak ďaleko teda zasahuje pôsobenie ľudského ducha. Pozrite sa teraz z tohto hľadiska, správne pozorujúc, na dnešných ľudí a môžete si domyslieť, koľko zla už napáchali. Najmä ak pritom uvážime ďalšie následky činnosti týchto živých útvarov, ktoré sú vypustené na všetkých tvorov! Je to ako s kameňom, ktorý, keď raz vyletí z ruky, vymyká sa kontrole i vôli hádžuceho. —

Vedľa týchto útvarov, ktorých ďalekosiahlu činnosť a vplyv opisovať by zabralo celú knihu, sa pohybuje ešte iný druh, ktorý je s nimi úzko spojený, ale tvorí slabšiu vrstvu. Napriek tomu je ešte dosť nebezpečný, aby obťažoval mnohých ľudí, prekážal im a dokonca ich priviedol k pádu. Sú to útvary myšlienok. Teda myšlienkové formy, fantómy.

Myšlienkové chcenie, teda produkt pozemského mozgu, nemá na rozdiel od citového chcenia schopnosť bezprostredne sa spájať s neutrálnou hlavnou silou, spočívajúcou vo stvorení. Preto týmto formám chýba aj samostatne činné jadro citových útvarov a môžeme ich nazvať, v porovnaní so zvieracími dušami, len „bytostnými tieňmi duší“. Myšlienkové formy zostávajú bezvýhradne závislé od svojho sploditeľa, s ktorým sú spojené podobne ako útvary citového chcenia. Teda vyživovacím povrazcom, ktorý súčasne vytvára cestu pre spätne bežiace zvratné pôsobenie. O tomto druhu som však už raz podrobne hovoril v prednáške „Myšlienkové formy“. Preto si tu môžem ušetriť opakovanie.

Myšlienkové formy sú v zákone zvratného pôsobenia najslabším stupňom. Ale napriek tomu pôsobia ešte dosť zhubne a môžu zapríčiniť skazu nielen jednotlivých ľudských duchov, ale dokonca aj veľkých más, a môžu prispieť aj k zničeniu celých svetadielov, ak sú ľuďmi príliš živené a pestované, takže nadobudnú neslýchanú moc, ako sa to stalo v posledných tisícročiach.

Tak všetko zlo vzniklo iba vinou samých ľudí. Vinou ich nekontrolovaného, nesprávneho citového chcenia a myšlienkového chcenia, ako aj ich ľahkomyseľnosťou v tomto smere! —

Obidve tieto oblasti, ríša útvarov ľudského citového chcenia a ríša foriem ľudského myšlienkového chcenia, kde sú, prirodzene, nútení žiť aj skutoční ľudskí duchovia, tvorili teda jediné pole pôsobnosti a zorné pole najväčších „mágov“ a „majstrov“ všetkých čias, ktorí sa do nich zamotali a pri prechode do záhrobia v nich nakoniec aj uviazli. A dnes?

Veľkí majstri okultizmu“, „osvietení“ rozličných siekt a lóží... ani im sa nevodí lepšie! Sú majstrami len v týchto ríšach. Žijú medzi vlastnými výtvormi. Len tam môžu byť „majstrami“, nie však v skutočnom záhrobnom živote! Tak ďaleko nikdy nedosiahne ani ich moc, ani ich majstrovstvo.

Títo poľutovaniahodní ľudia, bez ohľadu na to, či sa priznávali k čiernej, alebo bielej mágii, podľa druhu zlého alebo dobrého chcenia... sa nazdávali a nazdávajú, že sú duchovne silní, no v skutočnosti sú menej ako človek, ktorý je v tomto smere nevedomý. Ten vo svojej detskej prostote stojí vysoko nad týmto nízkym poľom pôsobnosti takých nevedomých „kniežat ducha“, teda duchovne vyššie ako oni.

Všetko by to bolo pekné a dobré, keby dôsledky činnosti takých velikánov dopadali spätne len na nich samých, lenže takí „majstri“ rozkolísavajú svojimi snahami a činnosťami nížiny, ktoré sú samy osebe bezvýznamné, zbytočne ich rozrývajú a posilnia ich tým natoľko, že sa stávajú nebezpečnými pre všetkých, ktorí sú slabí v obrane. Pre ostatných to, našťastie, nie je nebezpečné; lebo nevinný ľudský duch, ktorý sa detsky raduje zo svojho bytia, bez všetkého prekračuje tieto nížiny, do ktorých sa títo znalci zarývajú a nakoniec v nich aj uviaznu, pevne zovretí formami a útvarmi, ktoré sami posilňovali. I keď to všetko treba brať vážne, pri pohľade zhora to pôsobí nevýslovne smiešne a smutne, pre ľudského ducha je to nedôstojné. Lebo nadutí nesprávnou domýšľavosťou neúnavne lezú a hmýria sa sem a tam, ozdobení čačkami, aby takej ríši vdýchli život. Je to ríša tieňov v najozajstnejšom zmysle slova, celý svet zdania, ktorý je schopný predstierať všetko možné i nemožné. A ten, kto to prvý vyvolal, to nakoniec nemôže ani zneškodniť a musí podľahnúť! Mnohí teraz v týchto nížinách tu a tam horlivo bádajú a pyšne si namýšľajú, akú nesmiernu výšku tým dosiahli. No jasný a jednoduchý ľudský duch môže týmito nížinami prejsť bez povšimnutia, bez toho, že by sa tam musel nejako zdržiavať.

Čo viac mám ešte povedať o týchto „velikánoch“? Ani jeden by to nepočúval, keďže vo svojej predstieranej ríši sa môžu aspoň na nejaký čas zdať tým, čím sa v skutočnom bytí živého ducha nikdy nemôžu stať; lebo tam pre nich platí: „slúžiť“. A vtedy rýchlo prestáva snaha byť majstrom. Z tohto dôvodu proti tomu bojujú, keďže pravdou sa im hodne berie! Chýba im odvaha zniesť niečo také. Kto si dá rád zbúrať celú stavbu svojich klamných predstáv a márnomyseľností? To by musel byť beztak pravý a skutočne veľký človek! A taký by nezapadol do takých osídiel márnomyseľnosti.

Len jedno je pritom zarmucujúce: Koľko alebo, lepšie povedané, ako málo ľudí je vnútorne takých jasných a pevných, ako málo z nich má ešte takú detskú veselú prostotu, aby mohli bezpečne prejsť týmito úrovňami, ktoré ľahkomyseľne vytvorilo a ustavične posilňovalo ľudské chcenie. Pre všetkých ostatných sa tým však stále viac vyvoláva trvalo sa len zväčšujúce nebezpečenstvo.

Kiežby sa v tom ľudia stali konečne skutočne vidiacimi! Koľko nešťastia by sa mohlo odvrátiť. Čistejším cítením a čistým myslením každého človeka by museli byť všetky záhrobné, pochmúrne a temné úrovne čoskoro pozbavené sily, takže dokonca tam uviaznutým zápasiacim ľudským duchom by rýchlejšie nadišlo vykúpenie, pretože by sa dokázali ľahšie oslobodiť zo zoslabnutého okolia. —

Presne ako mnoho veľkých „majstrov“ tu na zemi, tak aj ľudskí duchovia v záhrobí prežívajú všetko ako celkom pravé v rozličných prostrediach, formách a útvaroch, nezáleží na tom či v nižších chmúrnych, alebo v jemnohmotne už vyšších, vľúdnejších oblastiach... strach, ako aj radosť, zúfalstvo i oslobodzujúce vykúpenie..., a predsa sa pritom vôbec nenachádzajú v ríši skutočného života, ale to jediné skutočne živé sú pritom len oni sami! Všetko ostatné, najmä ich veľmi rozmanité a meniace sa okolie, môže jestvovať len prostredníctvom nich samých a rovnako zmýšľajúcich tu na zemi.

Dokonca i samo peklo je iba produktom ľudských duchov, síce jestvujúcim a skrývajúcim v sebe aj vážne nebezpečenstvo, spôsobujúcim hrozné utrpenie, no predsa je celkom závislé od chcenia všetkých oných ľudí, ktorých city privádzajú peklu silu na pretrvávanie z neutrálnej Božej sily, ktorá je vo stvorení na to, aby ju ľudskí duchovia používali. Peklo teda nie je zariadenie Boha, ale dielo ľudí!

Kto toto správne pochopí a tento poznatok potom vedome zužitkuje, pomôže mnohým a aj sám bude ľahšie stúpať k Svetlu, kde jedine je všetok skutočný život.

Keby sa ľudia ešte aspoň raz otvorili natoľko, že by boli schopní vytušiť, aký poklad pre nich spočíva v tomto stvorení! Poklad, ktorý by mal nájsť a vyzdvihnúť každý ľudský duch, to znamená, že by ho mal vedome používať: neutrálna hlavná sila, ktorú tak často spomínam. Ona nepozná rozdiel medzi dobrom a zlom, ale stojí mimo týchto pojmov, je to jednoducho „živá sila“.

Každé citové chcenie človeka pôsobí ako kľúč od klenotnice, nachádza kontakt s touto vznešenou silou. Dobré chcenie i zlé chcenie. Oboje je touto „silou“ posilnené a oživené, pretože ona ihneď reaguje na citové chcenie ľudského ducha. A iba naň, inak na nič. Druh chcenia udáva človek, to spočíva iba v jeho rukách. Sila neprivádza ani dobré, ani zlé, ale je to jednoducho „sila“ a oživuje, čo človek chcel.

Pritom je však dôležité vedieť, že človek túto oživujúcu silu nemá sám v sebe, ale má k nej iba kľúč v schopnosti svojich citov. Je teda správcom tejto tvorivo formujúcej sily, ktorá pracuje podľa jeho chcenia. Z tohto dôvodu musí skladať účty zo správcovskej činnosti, ktorú vykonáva každú hodinu. Neúmyselne sa však pritom zahráva s ohňom ako nevedomé dieťa a narobí preto tiež ako ono veľa škody. On však nemusí byť nevedomý! Je to jeho chyba! Všetci proroci a nakoniec aj Syn Boží sa snažili podať o tejto veci vysvetlenie v podobenstvách a náukach, snažili sa ukázať cestu, po ktorej ľudia majú ísť, ako majú cítiť, myslieť, konať, aby pritom postupovali správne!

Ale bolo to márne. S touto ohromnou zverenou mocou sa ľudia zahrávali ďalej len podľa vlastnej mienky, nedbajúc na varovania a rady zo Svetla, a teraz tým nakoniec privolajú zničenie, skazu svojich diel a aj seba samých; lebo táto sila pracuje celkom neutrálne, posilňuje dobré aj zlé chcenie ľudského ducha, ale pritom bez váhania chladne rozbije vozidlo i vodiča na trosky, ako sa to stáva pri motorových vozidlách, ak sú zle vedené. Tento obraz je, koniec koncov, určite dosť jasný. Chcením a myšlienkami riadia ľudia osudy celého neskoršieho stvorenia, ako aj tie vlastné, a nič o tom nevedia. Podporujú rozkvet alebo odumieranie, môžu uskutočniť výstavbu v najdokonalejšej harmónii, ale aj taký šialený zmätok, aký je teraz! Namiesto rozumného stavania len zbytočne plytvajú časom a silou v mnohých márnomyseľných malichernostiach. Rozvážni to nazývajú trestom a súdom, čo je v istom zmysle správne, a predsa to boli sami ľudia, ktorí si vynútili všetko to, čo sa teraz stane.

Často sa síce vyskytovali myslitelia a pozorovatelia, ktorí to všetko už tušili, lenže sa pritom mýlili v nesprávnej domnienke, že táto moc ľudského ducha sa prejavuje ako znamenie vlastnej božskosti. Je to omyl, ktorý pramení len z jednostranného vonkajšieho pozorovania. Ľudský duch nie je ani Boh, ani božský. Takýto ľudia, ktorí chcú byť múdri, vidia len povrch diania, ale nie jadro. Zamieňajú účinok s príčinou. Z tejto nedôslednosti vznikli, žiaľ, mnohé bludné náuky a vystatovania. Preto prízvukujem ešte raz: Božia sila, ktorá nepretržite prúdi stvorením a spočíva v ňom, je všetkým ľudským duchom iba prepožičaná. Tí ju môžu používaním usmerňovať, ale nemajú ju v sebe, nie je ich vlastníctvom! Jedine božskému je táto sila vlastná. Ono ju však používa len na to dobré, pretože božskému je temno úplne neznáme. Ale ľudskí duchovia, ktorým je prepožičaná, si z nej vytvorili brloh vrahov!

Preto k všetkým ešte raz naliehavo volám: „Udržiavajte kozub chcenia a svojich myšlienok čistý, sprostredkujete tým mier a budete šťastní!“ Ešte aj neskoršie stvorenie sa bude vďaka tomu konečne podobať prastvoreniu, kde panuje len svetlo a radosť. To všetko je v ľudských rukách, v moci každého sebauvedomeného ľudského ducha, ktorý už nezostáva cudzincom v tomto neskoršom stvorení! — —

Nejeden z mojich poslucháčov a čitateľov si potajme praje, aby som k týmto vysvetleniam pridal ešte nejaký výstižný obraz takéhoto diania, nejaký životný pohľad pre lepšie porozumenie. Iných by to zase rušilo. Nájdu sa aj takí, ktorí si povedia, že tým oslabujem vážnosť povedaného, pretože zobrazenie živého deja v týchto úrovniach sa môže ľahko chápať ako fantazírovanie alebo jasnovidectvo. Niečo podobné som si musel dokonca vypočuť už pri uverejnení svojich prednášok: „Svätý Grál“ a „Lucifer“. No hlboko skúmajúci ľudia, ktorých duchovné uši nie sú uzavreté, pritom vycítia, načo som to povedal. Jedine pre nich je určený aj obraz, ktorý chcem o tom dať; lebo budú vedieť, že to nie je ani fantázia, ani jasnovidectvo, ale niečo viac.

Uveďme teda príklad: Istá matka si vzala utopením život, a pritom so sebou strhla do pozemskej smrti aj svoje dvojročné dieťa. Pri precitnutí v záhrobí sa potom nájde ponorená v kalných bahnitých vodách; lebo posledný strašný zážitok duše sa v jemnohmotnosti stal živým. Je to miesto, kde všetci rovnorodí trpia spolu s ňou to isté v trvalých mukách. Svoje dieťa pritom drží v náručí, ono sa v smrteľnom strachu upälo na matku, aj keď ho pri pozemskom čine vrhla do vĺn skôr. Tieto hrozné okamihy musí matka prežívať podľa svojej duševnej podstaty kratší alebo dlhší čas, musí sa teda trvalo topiť, bez konca, bez straty vedomia. Môže to trvať desaťročia, ba i dlhšie, až kým sa v jej duši neprebudí pravé volanie o pomoc, ktoré spočíva v čistej pokore. A to sa nestane ľahko; lebo okolo nej je všetko len rovnorodé, ale nijaké Svetlo. Počúva len strašné zlorečenia a kliatby, surové slová, vidí len najbrutálnejšiu bezohľadnosť.

No časom sa v nej možno prebudí snaha ochrániť pred tým aspoň svoje dieťa alebo ho vyviesť z tohto príšerného okolia a ustavičného nebezpečenstva a múk. Plná úzkosti ho preto drží nad zapáchajúcou hustou hladinou, aj keď sa sama musí topiť, zatiaľ čo viaceré iné postavy v jej blízkosti sa na ňu vešajú a snažia sa ju strhnúť do hlbín.

Tieto ako olovo ťažké vody sú jemnohmotne oživené ešte ostro nevyhranené myšlienky samovrahov, ktorí sa už utopili, ako aj všetkých tých, ktorí sú ešte na zemi a zapodievajú sa podobnými myšlienkami. Tí sú navzájom spojení a obojstranným priťahovaním si ustavične dodávajú novú posilu, čím sa muky nekonečne obnovujú. Vody by museli vyschnúť, keby namiesto rovnorodého prílevu prúdili zo zeme svieže, veselé, radosťou zo života naplnené myšlienkové vlny.

Starosť o dieťa, ktorá materinskému inštinktu môže dať časom prerásť do starostlivej a úzkostlivej lásky, nadobudne dosť sily, aby pre matku vytvorila prvý záchranný stupeň na schodisku vedúcom von z tohto utrpenia, ktoré si pripravila takým predčasným skončením pozemského bytia. Tým, že chce dieťa ochrániť pred mukami, do ktorých ho predtým sama so sebou strhla, živí v sebe niečo ušľachtilejšie, čo ju napokon dokáže pozdvihnúť do najbližšieho, už nie takého bezútešného okolia.

Dieťa v jej náručí nie je však v skutočnosti živá duša dieťaťa, ktoré s vražedným úmyslom stiahla so sebou do vĺn. Taká nespravodlivosť sa nemôže stať. Vo väčšine prípadov sa živá detská duša preháňa po slnečných nivách, zatiaľ čo dieťa v náručí bojujúcej matky je iba... fantóm, živý výtvor citu vrahyne a aj... dieťaťa! Môže to byť výtvor viny, vzniknutý teda pod tlakom výčitiek svedomia, alebo výtvor zúfalstva, výtvor nenávisti, výtvor lásky, na tom nezáleží, matka sa domnieva, že je to samo živé dieťa, pretože výtvor sa dokonale podobá na dieťa a aj sa tak správa, kričí atď. Nechcem sa púšťať do takých podrobností a mnohých zvláštností.

Dali by sa popísať nesčíselné diania, ktorých druh by bol vždy presne viazaný na predchádzajúce činy.

Ale chcem uviesť ešte jedno ako príklad, ako to prechádza z tohto sveta do onoho sveta.

Predpokladajme, že nejaká žena alebo nejaké dievča sa neželane ocitne v druhom stave, a ako sa to, žiaľ, veľmi často stáva, podnikne niečo proti tomu. Aj keď sa všetko v najpriaznivejších prípadoch zaobíde bez telesnej ujmy, predsa to tým nie je súčasne aj odpykané. Jemnohmotný svet, ako okolie po pozemskej smrti, registruje presne a neovplyvniteľne. Od tej chvíle, keď sa to stalo, objalo jemnohmotné telo budúceho dieťaťa jemnohmotný krk neprirodzenej matky, a nepustí sa ho skôr, kým čin nebude rozuzlený. Takéto dievča alebo žena to, prirodzene, nepozoruje, pokým žije na zemi v hrubohmotnom tele. Nanajvýš sa jej sem-tam zmocní ľahko skľučujúci pocit ako dôsledok, pretože malé jemnohmotné telo dieťaťa je v pomere k hrubohmotnému telu ľahké ako pierko, a dnes je väčšina dievčat príliš otupená, aby pociťovala toto malé bremeno. Táto otupenosť však nie je nijakým pokrokom, a nie je ani znamením robustného zdravia, ale znamená krok späť, je znamením duševného úpadku.

Vo chvíli pozemského úmrtia stane sa však tiaž a hutnosť visiaceho detského telíčka rovnorodou s jemnohmotným telom matky, ktoré teraz vystúpilo z pozemského tela, a tým sa stáva ozajstným bremenom. Jemnohmotnému telu matky ihneď spôsobí také isté nepohodlie ako na zemi objatie jej krku hrubohmotným detským telom. To sa môže podľa druhu predchádzajúceho deja stupňovať až do hrdúsiacich múk. Matka musí v záhrobí vliecť toto detské telo so sebou a neoslobodí sa od neho skôr, kým sa v nej neprebudí materinská láska a kým sa s vernou starostlivosťou za cenu vzdania sa vlastného pohodlia nevynasnaží detskému telu všetko uľahčiť a opatrovať ho. Lenže cesta až tam je veľmi často dlhá a tŕnistá!

Týmto dejom nechýba, prirodzene, ani určitá tragikomickosť. Treba si len predstaviť, že nejaký človek, ktorému sa odsunula oddeľujúca stena medzi tunajším a záhrobným svetom, vstupuje do rodiny alebo do spoločnosti. Možno tam sedia dámy v horlivom rozhovore. Počas rozprávania jedna z dám alebo „panien“ v mravnom rozhorčení pohŕdavo odsudzuje svojich blížnych, zatiaľ čo návštevník zbadá práve na krku tejto takej horlivej, ale pyšnej dámy jedno alebo dokonca aj viac visiacich detských telíčok. A nielen to, ale aj na každom inom človeku visia zreteľne viditeľné diela jeho skutočného chcenia, ktoré sú často v najgrotesknejšom rozpore s jeho slovami a s tým, čím by sa rád zdal a čo sa aj snaží svetu navravieť.

Tak nejeden sudca je viac zaťažený vinou ako ten, koho on sám odsúdil. Ako rýchlo prejde tých niekoľko pozemských rokov, a potom on stojí pred svojím sudcom, pred ktorým platia iné zákony. Čo potom?

Hrubohmotný svet dokáže človek, žiaľ, oklamať vo väčšine prípadov ľahko, v jemnohmotnom svete je to naproti tomu vylúčené. Tam človek musí, našťastie, skutočne zožať to, čo zasial. Preto nikto nemusí zúfať, ak tu na zemi predsa prechodne vládne bezprávie. Ani jediná zlá myšlienka neostane neodpykaná, aj keď sa nestala hrubohmotným činom.