PREDSTAVA človeka o živote bola doteraz nesprávna. Všetko, čo nazýval životom, nieje nič iné než hnaný pohyb. Naň sa smie pozerať len ako na prirodzený prejav vlastného života.
     V celom stvorení je teda formovanie, dozrievanie, udržiavanie a rozklad iba následným pôsobením viac alebo menej silného pohybu. Ľudský rozum prebádal tento pohyb a považuje ho za to najvyššie. Našiel v ňom taktiež svoju hranicu, za ktorú vo svojom bádaní nemôže ísť ďalej, pretože on sám je produktom tohto pohybu. Preto tento pohyb nazval ako vrchol svojho poznania jednoducho „silou“ alebo „živou silou“, alebo tiež „životom“.
     Nieje to však ani sila, ani život, ale len prirodzený, nevyhnutný prejav života. Sila je len v živote samom, je s ním nerozlučne spätá. Sila a život sú nerozlučne spojené, stvorenie je však sformované, udržiavané a zase uvádzané do rozkladu len pohybom, nemôže sa preto vo vnútri stvorenia hovoriť ani o sile, ani o živote.
     Kto teda chce hovoriť o objave prasily alebo dokonca o využití prasily v technike, ten je na omyle, pretože túto prasilu nemôže nájsť vo vnútri stvorenia. Považuje niečo iné za prasilu a označuje to podľa svojho názoru nesprávne slovom „sila“! Taký človek tým však dokazuje, že nemá ani tušenia o dejoch vo stvorení, alebo o stvorení samom. Nemôžeme mu to však vyčítať, veď o túto nevedomosť sa delí so všetkými svojimi blížnymi, či učenými alebo nie.
     Preto som vo svojom Posolstve na počiatku hovoril o „sile“, prúdiacej stvorením, keďže som len týmto spôsobom mohol ľuďom mnohé veci objasniť.
     Inak by moje výklady neboli vôbec pochopili. Ale teraz môžem v tom ísť ďalej a podať obraz, v ktorom sa vecne odzrkadľuje všetko dianie. V tomto opisovaní je mnoho nového, ale nič sa nemení na mojich doteraz podaných vysvetleniach. Všetko ostáva presne tak, ako som povedal a ako to skutočne je. Moje terajšie vysvetľovanie je len zdanlivo nové, pretože veci osvetľuje tento raz z inej strany.
     Dávam tým pevný základ, veľkú nádobu, do ktorej človek môže naliať všetko povedané v Posolstve, ako trvalo pohyblivú, vriacu náplň. Potom sa z toho stane jediný celok, niečo, čo k sebe bezpodmienečne patrí a spolu splýva. Človeku sa tak dostane celkového prehľadu, pre neho nevyčerpateľného a so všetkým harmonizujúceho, o dosiaľ mu neznámom veľkom dianí, ktoré v sebe zahŕňa i jeho vlastný vznik a bytie.
     Poslucháč a čitateľ nech sa teraz pokúsi predstaviť si obrazne, čo pred ním rozviniem.
     Život, skutočný život, je niečo dokonale samostatné, dokonale nezávislé. Inak by sa to nemohlo označovať slovom „život“. Ale ten je jedine len v Bohu! A keďže mimo Boha nejestvuje nič skutočne „živé“, má tiež len on sám silu, spočívajúcu v živote. Podľa toho je jedine On sám i tou často menovanou prasilou alebo vôbec „silou“! A v sile spočíva opäť Svetlo! Pretože výraz „Prasvetlo“ je rovnako nesprávny ako výraz „prasila“; lebo jestvuje len jedno Svetlo a jedna sila: Boh!
     Jestvovanie Boha, sily, Svetla, teda života, už samo podmieňuje stvorenie! Lebo živé Svetlo, živá sila nemôže byť bez vyžarovania. A tieto vyžarovania obsahujú všetko, čo je pre stvorenie potrebné.
     Lenže vyžarovanie nie je samotné Svetlo!
     Teda všetko, čo jestvuje mimo Boha, má svoj pôvod v Božom vyžarovaní! Toto vyžarovanie je však pre Svetlo samozrejmým pôsobením. A toto pôsobenie bolo tu vždy, od večnosti.
     Sila vyžarovania je teda v blízkosti Svetla prirodzene najväčšia. Vyžarovanie je také silné, že v ňom nemôže byť iný pohyb, než bezpodmienečne priamy pohyb dopredu, ktorý je vlastnosťou vyžarovania. Vychádza z Boha veľmi ďaleko, do rozprávkových diaľav, ktorých rozsah si ľudský duch nedokáže ani predstaviť.
     Ale tam, kde toto bezpodmienečné prenikanie dopredu, za neustáleho, nesmierneho tlaku konečne trošku povolí, mení sa doterajší, len dopredu prenikajúci pohyb, na pohyb krúživý. Tento krúživý pohyb je vyvolaný tým, že príťažlivosť živej sily, pôsobiacej súčasne, strháva späť všetko to, čo bolo vrhnuté za hranice plného vyžarovania. Strháva to až k bodu, kde opäť prevláda pohyb dopredu. Tak vznikajú krúživé pohyby elipsovitého tvaru. To už nie je vlastný pohyb, ale len pohyb, vznikajúci príťažlivosťou, spočívajúcou v sile, teda v Bohu samom. Vzniká vtedy, keď je to, čo bolo vrhnuté za určitý bod, začína byť súčasne príťažlivosťou zase strhávané späť.
     Okrem toho tu spolupôsobí ešte aj štiepenie žiarenia na pozitívny a negatívny druh, čo nastáva pri výstupe z božskej sféry bielej žiary.
     V takýchto krúživých pohyboch, kde už povolil nesmierny tlak priameho vyžarovania, vzniká samozrejme tiež ľahké ochladenie a z toho určitá zrazenina.
     Zrazenina klesá hlbšie alebo ďalej od pôvodného, najsilnejšieho vyžarovania, ale ešte vždy je stále udržiavaná príťažlivosťou sily prenikajúcou všetkým. Ale popritom obsahuje ešte vždy dosť sily zo žiarenia k napredovaniu, čím opäť vznikajú nové krúživé pohyby, zostávajúce v iných, ale vždy v určitých hraniciach. Tak nasleduje zrazenina za zrazeninou, vytvára sa z toho jedna elipsovite krúžiaca úroveň pohybu za druhou, čím nastáva zhlukovanie a nakoniec čoraz pevnejšie formy. Tieto sa viac a viac vzďaľujú od počiatočného vyžarovania a jeho nesmierneho prenikavého tlaku.
     Z toho vzniknuté odstupňovania vytvárajú úrovne, v ktorých sa určité druhy zhlukujú a udržujú podľa stupňa svojho ochladenia. Tieto úrovne alebo druhy som už popísal v svojom Posolstve ako veľké základné úrovne. A to: úroveň duchovného na najvyššom mieste stvorenia, potom naň nadväzujúce bytostné, jemnohmotné a nakoniec hrubohmotné s ich mnohými odstupňovaniami. Pritom je samozrejmé, že všetky dokonalejšie druhy zostávajú vyššie, čo najbližšie k východiskovému bodu. To preto, že sa mu najviac podobajú a že na ne musí najviac pôsobiť príťažlivosť živej sily. —
     Ako som už povedal, bolo toto, tak nepochopiteľne pôsobiace žiarenie Svetla tu vždy, od večnosti. Avšak Boh nedopustil, aby toto vyžarovanie pôsobilo a zašlo ďalej, ako po hranicu, kde tento bezpodmienečne dopredu prenikajúci prúd tvoril ešte priamu líniu. Preto sa čisté Božie vyžarovanie udržalo bez ochladenia a bez zrážania s tým spojeného, svietiac plným jasom. To vytvorilo Božskú sféru, ktorá je večná ako Boh sám! V tomto jase nemohlo nikdy nastať zakalenie, a preto ani odchýlenie, ani zmena. Tam bola možná len plná harmónia s pôvodom, so samotným Svetlom. A Božská sféra je nerozlučne spojená s Bohom, pretože toto vyžarovanie zo živej sily, ako jej prirodzený prejav, sa nemôže zastaviť.
     K tejto Božskej sfére, nachádzajúcej sa v najtesnejšej blízkosti živej sily, kde vládne tlak, nepochopiteľný pre ľudského ducha, patrí vlastný hrad Grálu. Možno si ho tiež predstaviť ako uzatvárajúci protipól. Stojí teda ešte v okruhu Božského, je preto od večnosti a zostane pre celú večnosť nezmenený, aj keby sa stvorenie raz malo rozpadnúť v trosky.
     Tak to bolo od večnosti. Je to niečo nepochopiteľné pre ľudského ducha.
     Až keď Boh zo svojej vôle vyslal tie veľké slová: „Buď svetlo!“, vyleteli lúče cez dovtedy chcenú hranicu von, ďaleko do vesmíru bez svetla, prinášajúc pohyb a teplo. A to bol začiatok stvorenia, ktoré zrodilo ľudského ducha a mohlo mu byť domovom.
     Boh, Svetlo, nepotrebuje toto stvorenie. Keby obmedzil vyžarovanie zase na nevyhnutne nutné, takže by ostala len sféra Božskej čistoty, v ktorej nikdy nemôže nastať zakalenie. Keby teda opäť nastal stav ako predtým, tak by nastal koniec všetkého ostatného. Tým by však skončilo i bytie človeka, ktorý môže byť vedomý len v stvorení! —
     Bezprostredné vyžarovanie Svetla môže splodiť len dokonalé. Ale v zmenách tohoto prvotného tlaku, ktoré vznikajú stále väčšími vzdialenosťami, oslabuje sa táto dokonalosť, lebo v pokračujúcom ochladzovaní trvale sa oddeľujú od pôvodného žiarenia jednotlivé časti a zostávajú na mieste. Čistota a dokonalosť je podmienená tlakom božského vyžarovania a v jeho najväčšej sile, aký je možný iba v blízkosti Božej. Tlak vytvára pohyb a z toho vzniká teplo, horúčosť, žiara.
     Ale tlak je len prejav sily, nie sila sama. Práve tak žiarenia vznikajú pod tlakom sily, ale nie sú samotnou silou. Preto žiarenia vo stvorení sú tiež len výsledkom príslušného pohybu, ktorý sa opäť musí riadiť podľa súčastného tlaku. Kde teda nejestvujú nijaké žiarenia v stvorení, tam nieje ani pohyb, ba ani nijaký „život“, ako to ľudia omylom vravia. Lebo každý pohyb žiari, a nehybnosť je ničota, meravosť, ľuďmi nazývaná smrť.
     Tak aj veľký súd nastane zvýšeným tlakom Božieho lúča. Bude sprostredkovaný vyslancom Božím, inkarnovaným do hrubohmotnosti, ktorému Boh dal iskru svojej živej sily. Táto iskra živej sily vyvoláva tlak, prirodzene nie taký silný ako mocný tlak živej sily zo samotného Boha Otca. Tlaku iskry živej sily môže odolať len všetko to, čo sa správne zachvieva v zákonoch pôsobiacich z Božej sily! Čo sa takto zachvieva, to bude tlakom iskry posilnené, i keď nie do biela rozžhavené, lebo žiarenie iskry k tomu nestačí.
     Všetko rušivé bude však otrasené v základoch, bude vyhodené zo svojich nesprávnych koľají, rozbité a rozložené. Sila žiarenia iskry k tomu úplne postačuje. Tak nastane veľký Boží súd celkom samočinne a nepodlieha snáď ľubovôli Božieho vyslanca. Stane sa to jednoducho na základe žiarenia, ktorý sa musel vytvoriť ako dôsledok vyžarovania Božej sily.
     Všetko, čo sa správne pohybuje v myslení i konaní, vyžaruje v hrubohmotnosti vo farbe fialovej.
     Ale všetko temné, zlé alebo čo k tomu usiluje, či už v myslení alebo v žiadostivosti, má farbu kalnej žlte. Tieto dve základné farby sú teda pre súd smerodatné. Podľa sily chcenia alebo konania sú potom aj vyžarovania slabé alebo silné. S vyslancom Božím prichádza do stvorenia, a tým tiež sem na zem, lúč Božieho Svetla! Božie Svetlo posilní a pozdvihne dobro, t. j. všetko pozemsky fialové, zatiaľ čo všetka pozemsky kalná žlť bude Svetlom rozložená a zničená.
     Podľa druhu a sily chcenia a konania je vyžarovanie silné alebo slabšie. A zodpovedajúc tomu tvorí sa potom tiež druh a sila súdiaceho účinku Božského lúča Svetla v neomylnej spravodlivosti!
     Možno celkom dobre povedať, že stvorenie je obklopené a preniknuté obrovským mnohofarebným rozvetveným žiarením. Tieto žiarenia sú však len prejavom rozličných pohybov, pochádzajúcich z tlaku živej sily v Bohu. Inými slovami: Boh svojou živou silou udržuje stvorenie. Všetko je to správne. Nezáleží, aký spôsob vyjadrenia pre to zvolíme. Len sa musí presne poznať pravý pôvod a postup ďalšieho vývoja, ak sa má na tomto základe niečo stavať.
     Ako tu najvyšší stupeň teploty dáva bielu žiaru, tak je to aj v Božskej sfére. Pri znížení teploty postupne vznikajú iné farby a ochladzovaním sa všetko viac a viac zhusťuje!
     Zostávajúc pri ďalšom vysvetľovaní týchto pozemských pojmov, chcem povedať, že ľudský duch nikdy nemôže byť rozpálený do biela. Povstal totiž v úrovni, kde tlak bol už oslabený, a teda neschopný vytvoriť tento najvyšší stupeň teploty. Človek je teda svojím pôvodom takého druhu, že už nemôže ako vedomý zniesť tento najvyšší stupeň sily. Alebo možno tiež povedať: duchovno vzniká až pri celkom presne určenom ochladení a môže sa stať sebavedomé. Aj tento druh, z ktorého pochádza „duch“, je iba zrazeninou z Božskej sféry, ktorá sa zákonite vytvorila ľahkým ochladením, atď.
     Tak sa to však stupňovite rozširuje ešte ďalej. Prvou zrazeninou z Božskej sféry je praduchovno, z ktorého pochádzajú praduchovní. A až zrazenina týchto donáša druh, z ktorého sa môžu vyvinúť ľudskí duchovia. Zrazenina tohoto druhu prináša zase bytostné; z neho sa odlučuje jemnohmotné, ktoré opäť prináša hrubohmotné ako posledné. Lenže pritom sú ešte mnohé medzistupne z každého tu menovaného základného druhu a tiež v Božskom. Medzistupne slúžia ako prechody a umožňujú vzájomné spojenie.
     Prvá zrazenina z Božskej sféry je obsahovo najbohatšia, čo je ľahko pochopiteľné. Preto mohla byť ihneď sebavedomá a vytvorila tzv. prastvorených. Ďalšia zrazenina z tejto už nie je taká silná a musí sa až postupne vyvíjať k vedomiu. Z tejto pochádzajú ľudskí duchovia.
     Zásluhou bohatšieho obsahu svojho druhu stoja preto prastvorení na najvyššom mieste stvorenia, lebo tvoria prvú zrazeninu z Božskej sféry. Ľudskí duchovia majú naproti tomu svoj počiatok až v ďalšej zrazenine. Samozrejme, ani pri plnej zrelosti nemôžu dosiahnuť tú výšku, ako druhovo a obsahovo bohatší prastvorení. Musia preto zostať na úrovni vlastného druhu.
     K vzostupu na vyššiu úroveň im niečo chýba, čo sa nedá doplniť. Iba, že by im k tomu prispela priamo živá sila Božia. To však nemôže nastať prirodzenou priechodnou cestou. Muselo by to výjsť jedine zo živej časti Boha, premiestnenej do stvorenia. Ide o skutočnú vlastnú živú silu, a preto nenastáva ochladenie vyžarovania, ktoré by inak bezpodmienečne nastalo pri normálnom prechode. Len táto živá sila je schopná svojím bezprostredným vlastným vyžarovaním pridať ľudskému duchu to niečo, čo mu umožní vystúpiť na hranicu oblasti prastvorených.
     Pri vymrštení vyžarovania cez hranice Božskej sféry, teda pri počiatku stvorenia, vznikla pri večnom hrade Grálu, nachádzajúceho sa na samej hranici Božskej sféry, nová prístavba na druhej strane, teda v duchovnej časti stvorenia. Tým aj prastvorení môžu zo svojej strany navštevovať túto novú časť hradu v duchovnom, až k hranici, danej ich druhom.
     Jeden krok za túto hranicu, teda do Božskej sféry, by znamenal ich okamžitú stratu vedomia, rozplynutie v bielej žiari, keby taký krok mohli urobiť. Ale to je nemožné, pretože omnoho silnejší tlak Božskej sféry, na ktorý nie sú zvyklí, by ich vrhol späť. Inak povedané, tento tlak im nedovolí vstúpiť. Celkom prirodzeným spôsobom im zabráni vstup, bez toho, aby pritom bolo ešte treba niečo ďalšieho.
     Podobné sa prihodí vyvinutým ľudským duchom voči praduchovným a ich úrovni pobytu.
     Tak stojí dnes hrad Grálu so svojou duchovnou prístavbou ako prostredník medzi Božstvom a stvorením. Ním musí prúdiť všetko žiarenie potrebné pre stvorenie. Syn Človeka ako kráľ Grálu je jediným prostredníkom, ktorý môže prekročiť hranice do Božského, a to na základe svojho pôvodu, spájajúceho Božské s duchovným. Preto muselo dôjsť k mystériu tohoto spojenia.
     Ďaleko pod týmto hradom Grálu a oblasťou prastvorených nachádza sa raj. Je to najvyššie a najkrajšie miesto pre ľudských duchov, ktorí sa podriadili zákonom Božej vôle, z jeho vyžarovania a dosiahli plnú zrelosť.
     Nechcem tu zachádzať až do podrobností, aby vlastný obraz diania nešiel príliš do široka. O tom vydám ešte knihy pre pozemskú vedu k štúdiu jednotlivých dejov. Napríklad vývoj v jednotlivých úrovniach, ich pôsobenie navzájom atď. Nič nesmie byť preskočené, inak by to spôsobilo medzeru, ktorá by donútila ľudské poznanie, aby sa pred ňou zastavilo.
     Ak teda príde teraz dozretý duch pozemského človeka po dlhom putovaní späť až k hranici, určenej mu jeho druhom, to jest tam, kde začína silnejší tlak, nemôže sa ešte viac rozžhaviť, než mu to dovoľuje jeho plná zrelosť. Zvýšený tlak mocnejšej sily by nutne spôsobil, že druh jeho podstaty by sa rozplynul a zhorel. Premenil by ho na stupeň zvýšenej žiary, čím by zaniklo jeho ja. Nemohol by sa potom viac udržať ako ľudský duch a musel by sa v bielom Svetle rozplynúť a zhorieť. Už v oblasti prastvorených by stratil vedomie, následkom vyššieho tlaku.
     Biele Svetlo, teda vyžarovanie Božie, v ktorom iba Božské môže zotrvať pri vedomí, nesie v sebe všetky základné zložky stvorenia. Tieto zložky sa pri pomalom ochladzovaní smerom nadol od seba odlučujú, pohybom sa formujú a sformované sa spájajú, avšak už spolu nesplývajú, pretože chýba k tomu potrebný tlak. Pri každom stupni ochladenia vylúči sa určitá časť a zostáva na mieste. Najskôr Božské, neskoršie duchovné a potom bytostné, až nakoniec klesá ďalej jemnohmotnosť a hrubohmotnosť.
     Stvorenie je teda vlastne zrazenina, ktorá vznikla ochladzovaním bieleho Svetla, vyžarovania živého Svetla. Duchovné ako aj bytostné sa môže vytvárať a stať sa vedomým len pri celkom určitom stupni ochladenia, to znamená, len pri znížení tlaku Božieho vyžarovania.
     Ak tu hovorím o rozplynutí alebo o rozložení ľudského ducha v príliš silnom tlaku vyžarovania Svetla, tak za túto hranicu nie je považovaná snáď nirvána budhistov, ktorí by si možno radi tak vyložili moje vysvetlenie. Toto moje vysvetlenie sa týka len diania v smere zo Svetla nadol, zatiaľ čo nirvána má byť vrcholným bodom ľudskej cesty nahor.
     V tomto prípade by to bolo na prekážku, lebo dostať sa z tejto Zeme až hore do duchovnej ríše, do raja, na vrchole ktorého treba hľadať tento bod, musí každý ľudský duch dosiahnuť najvyššej zrelosti ako „vedomé ja“. Zrelosť podľa Božej vôle, nie snáď podľa ľudskej mienky. Inak nemôže vojsť do tejto ríše. Ak je ale ako duch, vedomý seba natoľko zrelý, zvýšený tlak Božskej sféry ho zastaví a zapudí späť. Nemôže ďalej. A ani nechce. V Božej ríši by nikdy nemal radosť, pretože tam by už viac nemohol byť ľudským duchom. Tam by sa rozplynul. Naproti tomu v duchovnej ríši, v raji, nachádza večné radosti a z vďačnosti ani vôbec nepomyslí na to, že by sa chcel rozplynúť.
     Okrem toho je vo svojej plnej zrelosti potrebný k povzneseniu a k zdokonaľovaniu úrovní, ležiacich pod ním, ktoré sú, ako ďalšie zrazeniny schopné odolávať iba menej silnému tlaku než on. Tam je on, ľudský duch, tým najvyšším, keďže znáša silnejší tlak, ba dokonca ho potrebuje.
     Tak teda úlohou ľudského ducha v týchto nížinách je, aby všetko, čo je pod ním, otváral čo možno najviac vplyvu čistého vyžarovania Svetla pomocou sily, ktorú má vo svojom vnútri. Aby sa tak stal prostredníkom, ktorým môže prenikať silnejší tlak a aby pôsobil požehnane na všetko ostatné. To preto, že on môže tento vyšší tlak prijímať, rozdeľovať a odovzdávať ďalej, čím pôsobí očistne a rozkladá všetko nečisté.
     Lenže človek v tom smere zle hospodári. V úrovniach stvorenia sa síce všetko vyvíjalo načas, čo sa malo vyvinúť podľa tlaku alebo túžby, avšak vyvíjalo sa nesprávne. To preto, že človek tu nielenže zlyhal, ale dokonca viedol bludne stvorenie nadol namiesto nahor! Z toho dôvodu vznikli zo všetkého len ošklivé karikatúry, namiesto prirodzenej krásy.
     Byť prirodzený znamená ísť nahor, usilovať nahor, nasledovať príťažlivosť živej sily. Veď všetko usiluje prirodzene len nahor: Či je to už každé steblo trávy, každá kvetina alebo každý strom. A tak to, čo ľudská vôľa riadila, podobá sa žiaľ len navonok tomu, čo mal človek podporovať.
     Napríklad pri povrchnom pozorovaní zvonku dá sa často zameniť bohatý vnútorný život za prázdnotu, vyznačujúcu sa presýtenosťou a unudenosťou životom. Čisté uctievanie všetkej krásy je vo svojich prejavoch spočiatku tiež podobné nízkej žiadostivosti; lebo v oboch prípadoch sa objavuje určitý stupeň rojčivosti. Lenže jedna z nich je pravá a druhá falošná a slúži iba ako prostriedok k účelu. Tak sa pravý pôvab nahrádza márnivosťou, šplhúnstvo predstiera pravú službu. Takýmto spôsobom to ide ďalej vo všetkom, čo vypestoval človek. Len zriedkakedy vedú jeho cesty k Svetlu. Skoro všetko sa prikláňa k temnu.
     To musí byť vyhubené, aby z tejto Sodomy a Gomory mohlo teraz vzniknúť kráľovstvo Božie na Zemi! Aby všetko smerovalo konečne k Svetlu, k čomu je človek prostredníkom!
     O Svetle samom, o Bohu, pri tomto nehovorím. Je to pre mňa príliš sväté! Okrem toho, človek by to nikdy nemohol pochopiť. Musí sa naveky uspokojiť s tým, že Boh jestvuje!